Novoveká rasová vojna- Turecká invázia na území dnešného Slovenska

Posted: 6 januára, 2011 in história, spoločnosť

Prítomnosť Turkov v Karpatskej kotline predstavuje najdlhšiu inváziu neeurópskeho a nekresťanského etnika v strednej Európe. Ich okupačné a devastujúce nájazdy pustošili juhovýchodnú i strednú Európu od 13. storočia až po koniec 19. storočia, kedy tento „chorý muž“ vtedajšej Európy postupne zomrel.

Turecká expanzia má svoje počiatky v raste dominancie osmanských Turkov v priestoroch Prednej Ázie. Osmanské vojská prvýkrát vstúpili na európsku pôdu v roku 1354, kedy sa zúčastnili sporov o byzantský trón. Turci počas svojho vojenského pochodu pri pobreží Čierneho mora dokázali najprv poraziť bulharskú armádu, po ktorej došlo k smutne slávnej bitke na Kosovom poli. Tá sa odohrala v roku 1389 a o život v nej prišiel tak sultán Murad, ako aj neľudskou krutosťou popravený srbský princ Lazar. Biely odpor nezastavil Turkov ani v nasledujúcich bitkách pri Nikopole a Varne, ktoré priniesli smrť mnohým árijským mužom. Po sérii tureckých víťazstiev napokon padlo Srbsko do náručia rozrastajúcej sa Osmanskej ríše. Neslávnym výsledkom kontaktu árijskej Európy s tureckými okupantmi boli janičiari, ktorí tvorili elitnú zložku osmanskej armády. Nimi boli bieli chlapci, ktorých Turci unášali z vlastných rodín ešte ako batoľatá. Na sultánovom dvore dostali elitnú výchovu, pričom ich, samozrejme, prekonvertovali na islam. V rámci Osmanskej ríše dochádzalo k veľkému rasovému miešaniu, keďže biele ženy boli často znásilňované osmanskými okupantmi. Mnohí však prehliadajú jednu zaujímavú skutočnosť, a teda privilegované postavenie „večne prenasledovaného ľudu vyvoleného“ v Osmanskej ríši. To viedlo k zjednoteniu i k značnej prosperite židovskej diaspóry. Obe etniká „semitského“ pôvodu – Židia aj Turci – našli zhodu v ponižovaní a utláčaní bielych ľudí, čoho dôkazom je aj udomácnenie sa pojmu ghulam v Osmanskej ríši (odvodené od hanlivého pomenovania goj, gojim). Semitský útlak preto viedol k nárastu antisemitizmu medzi árijským ľudom.

Obrovskou stratou pre európsku kultúru i populáciu bol pád Konštantínopolu v roku 1453 a jeho hanlivé premenovanie na Istanbul.  Dobytím Konštantínopolu Turci doslova zabili niekoľko tisícročí starú antickú kultúru Európy. Osmanskú inváziu na západ zastavila až bitka pri Lepante, kde bola rozdrvená ich doposiaľ neporaziteľná flotila. Avšak tým sa turecká rozpínavosť nekončí a v roku 1521 Osmani dobýjajú Belehrad. Po tejto bitke nasleduje jedno z najneľudskejších zaobchádzaní s bielym obyvateľstvom, aké si balkánska zem pamätá. Turci sa pokúsili dobyť Belehrad už v roku 1456, ale vtedy ich útok odrazil hrdina Ján Huňadi. V súvislosti s dobytím Belehradu nasleduje pre uhorské dejiny krutý okamih – bitka pri Moháči v roku 1526, v ktorej zahynula väčšina vtedajšej uhorskej elity. V tejto nešťastnej bitke sa ukázali mnohé nedostatky uhorskej armády, a to najmä finančné problémy kráľovského dvora i konflikty panovníka s magnátmi (najvyššou šľachtou vo vtedajšom Uhorsku). Na čele uhorského vojska stáli v tom čase Juraj Zápoľský a kaločský biskup  Pavol Tomori. Počas bitky zomrel kráľ Ľudovít II., ako aj hlavné velenie vojska, čo viedlo k chaosu v armáde, ktorá bezhlavo vbehla do tureckého náručia. K uhorskému vojsku sa však nepripojili armády Jána Zápoľského a Krištofa Frankopána, ktorí len z diaľky sledovali dianie na bojisku. Činili tak z dôvodu, že sami neuznávali vládnutie Ferdinanda Habsburského nad Uhorskom, Zápoľský sám nárokovol na trón. Po bitke pri Moháči nasledovalo jedno z najväčších plienení v Uhorsku, ktorého obeťou sa stal predovšetkým obyčajný a chudobný ľud, ktorý mnohokrát utekal smerom na sever. Tureckému besneniu padlo za obeť aj 1 500 zajatcov prevažne urodzeného pôvodu. Moháčske pole otvorilo Turkom priestor do strednej Európy a priamo ohrozili i slovenské stolice v Uhorsku. Turci tak postupne dobyli celý Balkán i väčšinu strednej Európy. Moháč sa stal synonymom hanlivej porážky.      Osmanská nadvláda nad južnými časťami Slovenska trvala približne 150 rokov. Bolo to obdobie plné útlaku a krívd, navyše sa tu v tom čase odohrávali väčšie i menšie vojenské strety. Celé Uhorsko bolo úplne rozvrátené. Paradoxne, napredovanie Turkov zastavilo povstanie až na východe ich ríše, no čo im naopak výrazne napomáhalo, boli samotné boje o uhorskú korunu medzi Ferdinandom Habsburským a Jánom Zápoľským, ktorý sa v spore o trón opieral o tureckú podporu. Sám Ján Zápoľský vzdal hold tureckému sultánovi, čím sa stal jeho vazalom, a týmto jeho krokom si zároveň Osmani upevnili pozíciu v Uhorsku.

Intenzita protitureckého odporu sa rôznila. Počas bojov došlo k značnej devastácii južného Slovenska, utrpelo predovšetkým spomínané civilné obyvateľstvo. Prvé väčšie obliehanie na území dnešného Slovenska zažil hrad Kysak. Hrad však tureckému náporu pod vedením chorvátskeho šľachtica Mikuláša Jurišiča odolal. V roku 1541 Turci obsadili Budín a namierili svoje vojská priamo na Viedeň, táto výprava priniesla južným častiam dnešného Slovenska značné utrpenie. Turecká vojská plienili a rabovali celou cestou. Turci po tejto výprave na zimu opustili Uhorsko, ale konflikty medzi Ferdinandom Habsburským a Jánom Zápoľským boli čoraz častejšie a vyžiadali si časté návraty Turkov aj na územie Slovenska. Výrazne zničujúcim bol aj vpád smederevského bega Mehmeta, ktorý vypálil viac než 80 obcí a odvliekol veľké množstvo obyvateľstva. Po smrti Jána Zápoľského získali Turci časť východného Slovenska, ktorú mal pod svojou správou. Slovensko, severovýchodná a západná časť Maďarska, ako aj zvyšok Chorvátska zostali pod zvrchovanosťou Ferdinanda I. Ten vládol aj krajinám českej koruny a Rakúsku, a tak Slovensko zostalo integrálnou časťou súštátia, v ktorom panovala rakúska vetva habsburského rodu.  V roku 1544 vykonali lúpežnú výpravu do Levíc a po dobytí Drégeľa im padlo do rúk celé Poiplie.  Potom, čo v roku 1552 utrpela uhorská armáda porážku pri Palášte, vytvorili Turci v oblasti Šiah Sečiansky sandžak. V roku 1554 sa im podarilo dobyť Fiľakovský hrad, no uhorská armáda ho aj napriek presile nedokázala získať späť. Ďalšia krutá bitka pri Sečanoch stála život 10 000 árijských vojakov. Napriek tomuto Turci Uhorsko nedobyli. Po prvej väčšej bitke pri Plášťovciach, kde bola rozdrvená uhorská armáda a odvlečených asi 4 000 zajatcov, začali Turci permanentne ohrozovať Slovensko vrátane významných banských miest. Aj napriek veľkej hrozbe sa Viedeň o tieto mestá príliš nestarala. Postupne tak mohli Osmani obsadiť Novohrad a prenikli aj na Gemer a Spiš, kde pravidelne spôsobovali utrpenie obyvateľstvu. Po páde Modrého Kameňa a Divína sa rabovanie zintenzívňovalo, až kým konečne nezačali Turci prehrávať.

K ich prvým prehrám sa rátajú bitky v Moldave nad Bodvou a pri Siksove, v čom významnú úlohu zohral  schopný vojvodca a kapitán banskej oblasti Mikuláš Pálffy. Turci tak stratili Divín, Fiľakovo i celé Poiplie a obranné pásmo sa vytvorilo aj na území dnešného severného Maďarska pri opätovnom získaní Ostrihomu, Vacova a Vyšehradu. Turkom sa však onedlho opäť podarilo získať Jáger, čím sa im znova otvorila cesta k terorizovaniu východného Slovenska. V tom čase už boli vojnou vyčerpané obidve strany, ale na mieri sa zatiaľ nevedeli dohodnúť. Navyše, oblasť stredného Slovenska začali plieniť krymskí Tatári. Ľudia sa museli ukrývať v kostoloch ako v dočasných pevnostiach pred krutosťou neeurópskych etník. Cisárske vojská pritom však nielen že nebránili krajinu, ale obyvateľstvu ani nepomáhali, preto sa nemožno čudovať, že ľud začal voči nim prechovávať značnú nenávisť. Ľudia museli cisárskym vojskám odvádzať vysoké dane. Toto najkrutejšie obdobie tureckej prítomnosti na dnešnom Slovensku nazývané ako 15-ročná vojna uzatvoril až mier v ústí rieky Žitavy. K mieru prispeli aj protireformačné snahy Habsburgovcov i Bočkajovo povstanie, no krutosti z tureckej strany naďalej pokračovali. Rabovania a únosy bielych ľudí do otroctva neutíchali, avšak odpor vidieckeho ľudu proti tureckému votrelcovi začal silnieť a v mnohých prípadoch bol úspešný, čo môžeme považovať za úspech árijského ducha.

V roku 1663 po obnovení vojny získali Turci pevnosť Nové Zámky, čo vyvolalo reťazovú reakciu pádov pevností až po Nitru. V tomto roku Turci vytvorili v Nových Zámkoch vyššiu územnú jednotku Novozámocký ejálet. O rok na to ale Louis Rattuit de Souchés znova získava Nitru aj Levice, čo obmedzilo osmanskú moc na Slovensku. Tieto boje si vyžiadali obrovské obete na obyvateľstve – ako na majetku, tak i na životoch. Museli Turkom platiť výpalné, žili pod neustálou hrozbou odvlečenia do zajatia a straty rodiny. Zlomový okamih nastal až v neúspešnom pokuse Turkov dobyť Viedeň v roku 1683, kde sa vyznamenal poľský kráľ Ján III. Sobieski. Po tejto trpkej prehre boli Turci postupne vyháňaní a ďalšiu závažnú porážku utrpeli pri Štúrove v tom istom roku. Po ich vytlačení z Uhorska podpísali v roku 1698 mier v Karlovaci, čím bolo územie dnešného Slovenska po jednej z najväčších rasových vojen, aké kedy Európa zažila.

Turci na okupovanom území dnešného Slovenska mali vytvorené aj svoje územnosprávne jednotky. Roku 1554, potom ako získali veľmi dôležitú pevnosť – Fiľakovský hrad a vytvorili na slovenskom území štyri správne okresy „sandžaky“ – Ostrihomský, Novohradský, Sečiansky a Fiľakovský. Toto územie s takmer sedemsto obcami sa dostalo priamo pod tureckú správu. Obyvatelia platili sultánovi daň z hlavy a sultánovým správcom rôzne iné dane, ktoré si neraz vynucovali násilím.  Okrem týchto oblastí existoval po roku 1663 aj novozámocký ejálet.

Obyvatelia dnešného územia Slovenska utrpeli počas osmanskej okupácie a útlaku značné straty na životoch a majetku, mnohí z nich boli odvlečení aby slúžili ako otroci neeurópskym etnikám. Napriek všetkým nepriaznivým udalostiam počas osmanskej okupácie obyvatelia Uhorska hrdo a statočne kládli odpor s pomocou cisárskej armády alebo samostatne, čím sa hrdo prihlásili k dedičstvu árijského bojového duchu. Cieľom tohto článku bolo poskytnúť opis situácie v akej sa nachádzali obyvatelia Uhorska v rámci nej obyvatelia územia dnešného Slovenska, ich hrdý odpor voči islamským okupantom, čo by mohlo byť poučné pre nás aj v 21. storočí keď islam vehementne klope na brány(najmä Západnej Európy).

-Rahowa-

Komentáre
  1. Dr VERSIS XENOFON píše:

    Novoveká rasová vojna- Turecká invázia na území dnešného Slovenska- VELICE ZAJIMAVE GRATULUJI VAM Z ATHEN – GREECE – Dr VERSIS XENOFON

    • Kadri píše:

      Tak mam pocit z tohto článku, že v takom prípade patrí islam do Europy, (minimálne do juhovýchodnej).
      Oddôvodnenie dojmu: Keby sme predpokladali že tento scenár je pravdivý na 100%, tak by sme museli prijať fakt že islam (aj keď momentálne odlišný od hlavnej línie v arabskom svete-liberálny) patrý do Europy, a to minimálne na balkáne. Západná Europa má viacej či menej historické kontakty z arabským svetom. Keďže vieme že Osmanská ríša vznikla 1299 a počas svojích dobývačných výprav zahŕňala značné územia Európy, dokonca aj časti EÚ (Rumunsko, Bulharsko, celé Grécko aj s ostrovmi, Maďarsko, a spomínané južné Slovensko, východné Rakúsko, a možno aj časť Slovinska) iste by bolo na mieste považovať ich potomkov na týchto (minimálne) územiach za rovnocenních s nami (bielymi), pretože aj keď sa nám to nepáči tak v podstate aj oni prostredníctvom Janičiarov sú už biely. Ak zoberieme do úvahy fakt že vierovyznanie zohráva významnú úlohu pri našom posudzovaní druhých, o tom že či…alebo či… nie som ztotožnený s názorom že… Jednoducho sú tu prítomní veľmi dlhé roky a teda ich musíme brať ako susedov. A sú medzi nami…

  2. Dr VERSIS XENOFON píše:

    Novoveká rasová vojna- Turecká invázia na území dnešného Slovenska- VELICE ZAJIMAVE GRATULUJI Z ATHEN -RECKO

  3. Sedat píše:

    Dear rahowa, is it possible that you can help me with information about the places with Turkish remains in Slovakia.

  4. Zvedavý píše:

    Zaujímalo by ma, ako autor prišiel na názor, že Turci sú Semiti.

    • Kadri píše:

      Zrejme preto, lebo ako je známe (nie všetkým) ich prvím monoteistickým (viera v jedného boha) vierovyznaním bol Judeizmus.
      Vyplýva to z toho že ako nomádi kedysi boli väčšinou šamanisti z okolia Bajkalu a západej Sibire. Ako Gok-turci vystupovali väčšinou pod týmto vyznaním, ale aj pod kresťanskou odnožou Maniche a Nestoriánstvom. Ich západný klan lokalizovaný medzi Kaspickým a Čiernym morom sa volal Chazari. Oni prví prijali oficiálne monoteistické vierovyznanie – Judaizmus od židovských misionárov, ktorý prešli cez Kaukaz, a od Keraitov žijúcich na Kryme. O 3 – 4 storočia neskôr iný turci v dnešnej číne a kazachstáne prijali od arabských misionárov islám.
      Prečítajte si niektoré články hlavne na českej Wikipedii o tzv. Chazaroch. S pozdravom

  5. AntiSvetlovlasych píše:

    ty debil slovacikovksy kotlebovsky, ja som tiez proti eu a za samostatne slovensko, ale ti si chory ze arijsku krv?? Ja mam tmave vlasy a priatelka ma cierne oci, to ako ti vadi, ci co? Nedotrepali ti kosti asi este cigani.. Asi potrebujes lekciu s tvojou svetlovlasou arijskou hlavou spinavou!! Ja poznam aj turkov tu na slovensku a ti ti dolamu kosti keby si ten verbalny odpad vypustil predomnou alebo pred nimi!

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s