Úvaha o slobode

Demokracia je vraj najlepšie možné štátne zriadenie a jeho najväčšou prednosťou je jeho ľudskosť a poskytnutie priestoru pre vyjadrenie sa aj oponentom režimu. Nakoľko sú tieto slová teóriou a nakoľko praxou sme mali možnosť vidieť niekoľkokrát v rôznych krajinách.

Hovorí sa, že sloboda jedného začína tam, kde končí sloboda druhého. Avšak v demokracii je sloboda zvýhodňovaných menšín priširoká, teda značne obmedzujúca slobodu ostatných. Nemožno považovať za spravodlivé, ak niekoho pocit pohoršenia či urazenia má mať v očiach zákona vyššiu váhu ako osobná sloboda druhého. Nemožno niekoho zavrieť za mreže len preto, že niekto iný sa cíti jeho slovami dotknutý, alebo preto, že ten čo je pri moci, zastáva iný svetonázor. Ak má príslušník istej skupiny právo dosiahnuť vaše uväznenie len preto, že ho pobúrili vaše slová, jedná sa o útlak, pretože vaša sloboda má v očiach štátu menšiu cenu ako aureola nedotknuteľnosti a nekritizovateľnosti istých skupín obyvateľov.

Demokrati radi vyčítajú „tyranom“, že prenasledovali opozíciu, avšak sami sa správajú rovnako. Teda ani v tejto otázke nie sú lepší, hoci sa tým radi pýšia (nutno dodať, že v mnohých iných ohľadoch, napr. v oblasti poriadku, prehľadnosti systému, zodpovednosti politikov a podobne sú na tom „tyranské“ režimy lepšie). Kde potom demokracia berie právo sa nazývať usporiadaním zaručujúcim slobodu, keď široká skupina občanov nemá právo na slobodu prejavu, tlače či zhromažďovania a ak za toto právo bojuje, tak je perzekvovaná a kriminalizovaná? Odkiaľ berie tento neprehľadný systém tú drzosť nazývať sa najlepším čo ľudstvo kedy vymyslelo?

Bandera