Právo starých Slovanov – 1. časť

Posted: 30 júla, 2009 in história, právo

Ako každé právo, aj slovanské právo bolo prvotne právom zvykovým, nepísaným. Typickou črtou archaických právnych systémov je predovšetkým to, že vychádzajú z morálnych zásad a zvykov, často spojených a podopretých určitou vierou v nadprirodzeno, mysticizmus alebo náboženstvo.

Nie je možné so úplnou istotou tvrdiť, že zvyklosti zaužívané napríklad u južných Slovanoch boli také isté aj u západných Slovanov. S vysokou pravdepodobnosťou však ide o príbuzné právne zvyklosti, podobne, ako sú príbuzné napríklad jazyky a kultúra všetkých Slovanov.

Vodcovia rodov

Jednou z najstarších správ o práve starých Slovanov sú spisy byzantského historika Prokopia ( 5. – 6. storočie). Ten tvrdí, že jednotlivé slovanské celky vedú náčelníci, ktorí popri vládnutí prejednávajú spory. Pravdepodobne však nerozhodovali sámi a autoritatívne, keďže arabský historik Ibrahim ibn Jakub neskôr napísal, že o veciach kmeňa rohodujú najstarší muži (odtiaľ môže zrejme pochádzať aj slovo starosta, v rôznych slovanských jazykoch vyjadruje základ slova star- osobu starú). Vodcom rodu, neskôr rodovej občiny bol teda zrejme najskúsenejší a najsilnejší z najstarších mužov- staršina, spolu s ostatnými dôležitými členmi celku.

V dobe rodového zriadenia bol majetok spoločný. Avšak, spolu spájaním rodov, neskôr susedských občín sa postupne začal vytvrárať individuálny vzťah k pôde, čo pribilžne v 10. storočí vyvrcholilo do zakladania dedín, ktoré mali už svojich vlastníkov (feudálov). Tieto dediny (z ktorých mnohé prežili do súčasnosti, alebo sa rozvinuli na mestá) poznáme podľa prípony –ov, – ova, alebo –ovo – teda vyjadrujúce vlastníctvo.

Otroctvo v práve Slovanov

S obrábaním pôdy súvisí aj otroctvo. Otroci, alebo v rôznych staroslovanských jazykoch pod názvom rabi (slovo má zrejme úzky súvis so slovom robiť, robota, alebo rabota), nemali u Slovanov postavenie podobné postaveniu otrokov v starovekom Grécku, či Ríme Od Prokopia sa dozvedáme, že v prvotných dobách Slovania otrokov ani zajatcov nebrávali, ani s nimi neobchodovali- porazených zabíjali. Neskôr Slovania začali brať zajatcov- otrokov pre vlastné potreby. Prokopios však uvádza, že postavenie otrokov u Slovanov bolo iné, ako u ostatných. Dĺžka otrockej služby bola ohraničená, po jej uplynutí sa mohli otroci slobodne vrátiť domov, alebo ostať žiť slobodne a ako priatelia. Okrem tejto možnosti pripúšťala právna obyčaj aj možnosť skoršieho vykúpenia. Určité odlišnosti možno nájsť vo zvykoch východných Slovanov (Antov), tie však boli zrejme spôsobené blízkosťou a stykom s ázijskými Skýtmi (napríklad usmrcovanie otrokov po smrti ich pánov).

Čo bolo podľa slovanského práva vylúčené bolo vlastníctvo otroka- Slovana. Prokopius to dokladá príbehom, v ktorom istý Slovan získal otroka menom Childubij, o ktorom si myslel, že je rímskym dôstojníkom. Neskôr však zistil, že Childubij je Slovanom, keďže jeho reči veľmi dobre rozumel. Po návrate domov dostal Childubij od svojho pána- záchrancu podľa slovanského práva slobodu.

Aj ruku do ohňa dám…

Keďže sa v minulosti mnohé veci dokazovali len veľmi ťažko, prípadne boli prakticky nedokázateľné, opieralo sa právo väčšiny kultúr o vieru v nadprirodzeno ako o najvyššiu autoritu. Podobne ako u ostatných národov boli dôležitou súčasťou zvykového práva Slovanov, prísahy. V dnešnej dobe má v niektorých právnych systémoch prísaha dôležité miesto, vo svojom poňatí sa však líši od prísahy starých Slovanov. Dôležité veci sa prejednávali v Svatoboroch, alebo inak aj posvätných hájoch. Svatobor bol posvätným miestom, v ktorom mal každý, kto doň vstúpil, zaručený azyl a nebolo v ňom možné klamať. Preto prísaha, že osoba bude hovoriť pravdu a nič podstatné nezamlčí, bola úplne zbytočná.

V mnohých prípadoch však bola prísaha silným dôkazom. Známe sú predovšetkým ordálové prísahy, ktoré neskôr, ako pragmatické náboženstvo prijalo kresťanstvo. Ordálie, alebo božie súdy, boli úkonmi, ktoré mali preukázať, či je určité tvrdenie pravdivé. Známa je napríklad prísaha, ktorá sa používala pri sporoch o hranice pozemku. Osoba, ktorá tvrdenie dokazuje, pri nej stojí vo vykopanej jame a odriekava- nech sa do zeme prepadnem, ak… Ďaľšou takou zvyklosťou boli očistníci, teda osoby, ktoré svojou prísahou ručili za osobu a jej pravdu. Čím dôležitejší bol spor, tým väčší počet očistníkov bol potrebný. Ak by sa náhodou dokázalo, že osoba, za ktorú očistníci ručili, sa správala v rozpore so zvykovým právom alebo klamala, trest čakal aj očistníkov. Očistníci sa dostali aj do stredovekého uhorského práva a dlho boli považovaní za jeden zo silných dôkazov. K tým krutším nadprirodzeným dôkazom patrila napríklad skúška ohňom, alebo vodou. Skúška ohňom spočívala v tom, že obvinenému bolo do rúk podané rozžeravené železo, ktoré nesmel pustiť z rúk a musel s ním prejsť určený počet krokov. Až potom mohol železo pustiť. Rana, ktorá vznikla sa obviazala obväzom a po určenom čase sa skontrolovala. Ak sa hojila dobre, alebo sa zahojila úplne- rozsudok znel- nevinný. Ak sa rana nehojila, rozsudok znel- vinný. Ako pozostatok tohto úkonu dnes hovoríme- aj ruku do ohňa dám! , alebo české príslovie hodného nepálí.

Právne a morálne uvedomenie Slovanov

Prísaha však nemala u Slovanov len povahu „samoprekliatia“ v prípade, ak prisahajúci nehovorí pravdu. Ten, koho klamstvo bolo odhalené, bol postihnutý zároveň aj veľkým spoločenským opovrhnutím. V minulosti stála česť muža na prvom mieste a preto bolo klamstvo potrestané nie len slovanskými bohmi, ale aj spoločnosťou- opovrhnutím. Než sa tak ale stalo, musel byť dotyčný riadne usvedčený. Súd mal v tomto prípade veľkú dôležitosť, jeho rozhodnutia požívali vysoký rešpekt a nebolo možné ho nahradiť ničím iným (až na niektoré výnimky). Známy je napríklad spor medzi slovanským vodcom Samom a franským kráľom Dagobertom- franský kráľ Dagobert požadoval prostredníctvom svojho posla okamžité navrátenie tovaru, ktorý mali zadržať Slovania a taktiež podriadenie sa Samovej ríše Franskej ríši. Na prvú požiadavku odpovedal Samo tým, že on, napriek tomu, že je panovník, nemôže sám rozhodnúť, navrhol preto ustanovenie riadneho súdu, ktorý by vylúčil akúkoľvek ľubovôlu. Zároveň ponúkol, ako odpoveď na požiadavku podriadenia sa Franskej ríši- priateľstvo. Toto posol odmietol so slovami- „Je vylúčené, aby kresťania slúžiaci Pánovi, nadväzovali priateľstvo so psami (inak parafráza na časť z Matúšovho evanjelia). Na to Samo odpovedal- „Ak ste vy sluhami Pána a my sme psi Pána, potom zatial čo vy neustále činíte skutky proti Bohu, je nám dovolené hrýzť vás! Tento spor viedol neskôr ku konfliktu, ktorý vyvrcholil víťaztvom Slovanov v bitke pri Wogastisburgu.

Čo z tohto ale vyplýva? Predovšetkým to, že právo a morálne zásady požívali u Slovanov veľkú úctu a bolo povinnosťou všetkých čestných Slovanov dodržiavať právne zvyklosti a tradície. V neskoršej dobe, najmä pod vplyvom okolitých etník začali prenikať do slovanského práva aj iné prvky, ktoré sa v ňom udomácnili.

Nabudúce niečo o práve v Samovej ríši a práve na Veľkej Morave.

Alex

Komentáre

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s